Blog

Jaro

Aj ked momentalne sedim v pohodli vyhriateho hostela, kavicku a ranajky mam uz za sebou ale v mysli sa mi stale vynaraju nezabudnutelne momenty prezite vo velkych stenach v divokom prostredi zulovych obrov, nekonecne cakanie na priaznive pdmienky, hodiny filozofovania nad meteogramom, hrby spaleneho dreva, kilogrami steakov, litrov vypiteho mate, napocuvane lezecke historky z roznych kutov sveta, beztiazove lezenie v najlepsich sparach ked ludoop dufa, ze tento moment nikdy neskonci a potom je hore, vychutnava minuty extazy, nopistatelne vyhlady kde len oko dovidi a pocit slobody niekolokrat znasobi okolo letiaci kondor, ktory tu zavital len tak z cirej zvedavosti.
Vsetky tieto pocity su vyburcovane do maxima v malej dedinke El Chalten niekde uprostred patagonie, kde matka priroda pripravila velkolepe podmienky pritahujuce lezcov zo vsetkych kutov sveta. Tu je neikolko mojich postrehov po 40 dnoch zivota v nednom z najextremnejsich miest na zemi.
Cely pribeh zacal ked sme sa po troch dnoch stopovania po poslednych 600km na korbe dodavky vytraseni, zapraseni vstupili do ulic mestecka a z hora sa uz na nas vytesovala princezna Cerro Torre a velicenstvo Fitz Roy. Samotny fakt, ze sme mali tu cest ich vidiet hned v prvy den predznamenaval dobre podmienky na lezenie co sme si len potvrdili po kratkej pechadzke mestom. Vsetci su hore prisli sme uprostred tzv. ventany (okno dobreho pocasia trvajuce niekolko dni). Spociatku to nevyzeralo az tak priaznivo miestami bolo zamracene a podla mojich informacii sa tu lezie len za perfektneho pocasia. A teda nepozreli sme si superpredpoved od superpocitaca NOAA, podla ktoreho sme mali ist jednoznacne hore a daco tam buchnut uz v prve dni. Unaveni po stope sme sa spamatali uz dost neskoro a nechceli sme na rychlo liezt prvu cestu kedze sa o dva dni uz malo zmenit pocasie. Ale ved o nic neide budeme tu este 40 dni a dalsie ventana pride coskoro, utesovali sme sa. Nestalo sa. Nasledovali cele tri tyzdne zlej periody s vetriskom a zrazkami a na lezenie tam hore nebolo ani len pomyslenia. Prisiel cas ked supertrpezlivost je dolezitejsia ako svaly a kondicka, zostat stale motivovany, neupadnut do ciernych myslienok, len mysli pozitivne ono to pride som si vravel. Pre mna to bola dost tazka skuska a uz som mal vazne na vlasku, takmer som kupil listok niekam prec len prec z tohto miesta kde je dost velky nepomer cakania na lezenie a lezenia, vacsinou v prospech cakania.
Cela kapitola by sa tu dala napisat o pedpovedi pocasia o citani meteogramov atd., no ja len v kratkosti spomeniem zopar udajov bez ktorych si len tazko budete vediet predasavit lezenie v tychto exponovanych koncinach. Vsetko sa tu zacina kopiou meteogramu (graficka predpoved pocasia) zo stranky NOAA viac info a link na www.pataclimb.com Meteogram ponuka niekolko udajov no nas zaujimaju zrazky, vietor, teplota a tlak. Aj ked napriklad nemusia byt zrazky cely tyzden, rychlost vetra vam ukaze ci sa oplati is hore. Zadate presne GPS kordinaty zvycajne je to Cerro Torre, ktore ma najhorsie podmienky a ukaze sa vam predpoved na 7 dni. Idealny je tlak 1020 mBar, ziadne zrazky a vietor do 7 uzlov/min. Ak vidite takyto stav zacne sa v Chaltene osial a rozviria sa debaty kde co a ako. Este pozriem smer vetra podla toho si vyberiem orientaciu stenu a kolko dni to bude trvat. Po troch tyzdnoch cakamnia, ked sa len objavil naznak zlepsenia pocasia hned mal kazdy milion planov, to bolo radosti a uvah co dame, bude to na den alebo velke oknu na 5 dni, Media Luna nieco mencie chrane alebo velka vec na Fitz Royi ? Presne planovanie a strategia tu castokrat rozhoduje medzi zivotom a smrtou. Treba zazit tu atmosferu na zivo vo velkej lezeckej komunite, to napatie ked sa dlhodobe plany, sny saciunaju menit na skutocnost, ale to je este stale dlha cesta k prvemu vytuzenemu dotyku so skalu, prvej perfektnej zabe. Medzicasom ked je pocko ake take, v meste kopec prilezitosti na zabavu, xy restauracii, klubov, pekne sportove lezenie, bouldering na svetovej urovni atd. Mestecko je ale trochu drahe takmer stale neutichaluci vietor dost otravuje, zrazky, dost hlucne zabavy my ale celkom stacili na to aby som odtial odisiel a nikdy sa nevratil. Taktiez sa tu da pekne potrekovat. My sme robili 4 dnovy krasny trek okolo hory Huemul so zaciatkom priamo v Chaltene alebo sa da ist dalej do Torres del Paine, pozriet si tucniaky napiklad.
Ked uz ani megatrpezlivost pomali nestacila superpocitac ukazoval stupanie tlaku, pokles vetra a ziadne zrazky na takmer cely tyzden. Nemohli sme tomu uverit. Ked sa to potvrdilo bolo to ako vo filme. Razom sa do nas vliala akoby zazrakom neskutocna energia. Zacalo sa preberanie materialu, priprava stravy, tlacenie schem, posledne rady od skusenejsich, doladenie strategie. Ostalo to uz len vsetko nahadzat do velkeho batohu, aspon pre nas. Plan bol jasny. Nezmeskat ani jeden den. Tentokrat ucite nezavahame. Ideme dat do toho svou dusu aj telo, zurocit mnohorocne shusenosti a potlacit svoje vlastne limity. Ostat 7 dni v zakladnom tabore Niponino 7hod. treku od Chaltenu a vyliezt aspon jednu z troch vyselektovanych ciest na veze Media Luna, El Mocho, Saint Exupery. Vtedy by som bol vdacny za coilen dotyk so skalu, a keby mi vtedy niekto povedal, ze budem mat tu cest a vystupit na vsetky tri vrcholy len tazko by som mu uveril. Karty su rozdane obrvske batohy sa valia rovno pod Cerro Torre a 21:00 16.2.2012 sme v zakladnom tabore a pada tma.
Po masaker vynaske, Michelle klobuk dole 25kg na chrbte, uz viac nie je naco cakat a 5:30 rano zvoni budik. Nadisiel den D. Motivacia je ovela silnejsia ako bolest svalstva. Za tmy ranajkujeme a v trojici 6:30 opustame Niponino. V chaltene sa ku nam este pridal crazy doktor z Brazilie Erico. Po pol hodke vyslapu pod stenu zacina divadlo na Cerro Torre. Od slnka rozpalene ladove steny jednej z najtazsich a najkrajsich hor sveta do nas vlieva respekt a pokoru a neskutocny obdiv miestnej nesputanej priody. Ideme len my traja. Jedna z najpopularnejsich ciest Rubio Azul 400m/6c je prazdna, nemoze to byt lepsie. Tesne pred nastupom bolo dost zabavne pozorovat brazilcanov na snehu a ich prilisnu opatrnost. Trochu cakame na vychod slanka ked striedavo vychadza a zapada za slavne to veze oproti na hrebeni. 9:00 a Michelle nastupuje do prvej dlzky. Kus zima, mokre a prilis siroke na camalot 4. Zazrakom to dava a my s doktorom poklonkujeme a nesetrime chvalou. Druhu vedie opat Michelle potom nastupuje monster Erico. Tretia ide vpoho a potom tvrde siroke tazko istitelne 6b dava s kurazou ruskeho tanku. Este jedna easy a sme v polovici. Nastupujem ja. Druha cast steny je kompaktnejsia s perfektnymi sparami a atletickym lezenim. Natahujem 6a a 6a+ v krasnych sparach davam prednost Ericovi v komino off-widthovej spare za 6c. Nechybalo povzbudzovanie pri jeho nekompromisnom volnom preleze. Este par lahsich dlziek a sme na vrchole. Vsetci traja stastni vychutnavame vrcholove momenty po peknom lezeni. Rychlo ale zlanujeme dole a o hodinku spod nastupu sme uz unaveni v bezpeci zakladneho tabora.
Druhy den je sobota urcite si zasluzime oddych a zisli by sa nejake nove informacie o pocasi. Medzicasom v pondelok sa pri nas zastavuju rockove hviezdy Thomas Huber a spol, nechavaju nam plyn a kopec jedla. Ich nosici nam prinasaju radostne spravy o pocasi a ma byt pekne do konca tyzdna. Oni dali pokus na aguja Silla no koli zime museli zostupit v nedelu a ich cas tu pre tento rok vyprsal.
Pre nas bola otazka co dalej? Je tu jedna pecka na Saint Exupery, Claro de Luna 800m/6b+ alebo ideme do kratsej Benitiers na Mocho. Michelle je trochu unavena, mne sa v trojke do velkej steny nechce, doktor sa citi OK, je to opat jasne. Ide sa do Clara. Je to vyzva. Veza v hlavnom hrebeni, vsetci hovoria o fantastickej skale, urobit nieco vacsie, okusit svoj limit. Este v pondelok slapeme kusok do kempu Polacos hodku od Niponina a pohodlne zakladame bivak. Plan je vyrazit skoro rano. 2 hodky nastup a s prvym slnko zacat liezt, za svetla byt na vrchole a rychlo dole. Proste speed and light. Uzit si lezenie namiesto tahania veci na bivak. Michelle ostava tentokrat dole. Davame sa este do kopy s dvoma americanmi. oni pojdu prvy a mi za nimi. Su skuseny sparovy lezci bude to rychle a poznaju nastup spred niekolkych dni ked netrafili nastup a museli zlanit. Tentokrat nezavahali. Podvecer este prislo do campu zopar dvojic na tu istu cestu, mame trochu obavy, ze tam bude prilis rusno a tak nastavujeme budik na 3:30 nech sme na cele pelotonu. 21.2.2012 je to tu. Budicek rychle ranajky a v tme pri hviezdnatej oblohe slapeme pod nastup. Nikde ani zivej duse a este cakame hodku na svetlo nech nelezieme za svetiel celoviek. 7:00 sa navezujeme a zacina sa lezenica. Dlzky ubjehaju jedna za druhou jedna krajsia ako druha. Iba tie najkrajsie spary v najsolidnejsej zule. Niekedy mate na vyber tri z ponuky, nieco pre prsty, uz ma to nudi idem si trochu zadzemovat a co tak sokolik. Plinule beztiazove lezenie. Zakladat mi pripada otravne no treba, tak obcas vykuknem z "reality"a poistim no hned som spat a vyteseny uzivam kazdy centimeter skaly. Ok sme za polovicou a pred nami je vrcholovy pilier, pekne exponovany asi 8 dlziek na vrchol. Daco pofotime, slnko uz konecne dorazilo na zapadnu stenu ideme do triciek. Tu zacina este vecia radost. Je to tu skor ako v Californii, ziadny vietor, teplo perfektna skala. Sme tu dobre? Toto je patagonia kricim hlboko do udolia a dalsie blaznovstva, ktore davaju zmysel len tam hore v tejto zvlastnej realite. Lezenie ide rychlo bez zavahania. Na stande pokec s typkami z Colorada, vymena matrosu a sme takmer hore. Este v lezeckach vysekat stupy do snehoveho polia na vrchole a sme tam. Po 11 hod. lezenia 800m fantastickej skaly niet kam ist. Tlacime kus energie do seba, fotime, sme stastni. Perfektna spolupraca na lane. s doktorom sme dobre zapadli. Este mame niekolko hodin svetla tak rychlo dole. Psycho zlanaky severnou stenou nas dovedu da nepriemne platne plne uvolnenych sutrov a snehu. Je 22:00 za tmy este 2 hod. zlanujeme platnami a potom 2 hod. do kempu Polacos, kde na nas v spanku cakaju kamarati. Je 2:30 dalsi den. Nikomu sa chvalabohu nic nestalo varime caj, nieco do zaludka a po presne 24 hod. zalahujeme do bezpecia spacakov.
Dalsi den dolamany ale velmi stastni zostupujeme na piesocnate plaze Niponina. Cely cas som pri vystupe myslel na Michelle, ze sme mohli ist v trojke, mohli sme to risknut, teraz myslim, ze to bolo predsalen sparavne rozhodnutie. Boli by sme pomalsi a predsalen to vytiahlo z nas kopec energie. Videl som na nej, ze je teraz plna energie po dni cakania co je s nami tam hore. Chcem vyliezt este jednu cestu hovori. Zajtra ma byt este pekne potom so so. Musime ist zajtra. Ja dolamany po vcerajsom zatahu, prsty krvave len krutim hlavou nad dalsim 400m praskom.
Opat zvoni budik. Tento raz Michelle nezvycajne bere iniciativu do vlastnych ruk, vari ranajky a ja na otazku ako sa citim odpovedam OK. Ako vravim spali sme uz dost, ked je pekne treba liezt! Easy nastup hodku od Niponina a o 9:00 nastupujeme na vychodny pilier El Mocho do cesty Benitiers 400m, 6c/A1 alebo 7b? free jeden klucovy flek. Lezenie zacina v nie najlepsej skale ale potom to prislo opat, vykriky a nadherne spary. Po siedmich hodkach sme hore, pekny zasnezeny vrchol na nas cakal a este za vidna sme spat v Niponine.
 Dalsi den zostupujeme do Chaltenu a prve kroky vedu ako inac na internet pozriet dalsiu predpoved, co ak zajtra ??? :), no to asi nie dame trochu oddychu predsa len. Ventana bola velka poliezlo sa vela veci. Kopec ludi na Fitzi, Cerro Torre zapadnou stenou niekolko prvovystupou vsetko najdete na stranke www.pataclimb.com
Tohtorocna sezona v Chaltene bola urcite jedna z najlepsich v historii. Dobre pocasie, malo snehu, prelezenie Cerro Torre headwallu nie compressorom, potom Lama volne, vytlcenie Maestrovych skob su silne veci a mozte sa o tom docitat viac na roznych forach po internete. Pre mna to bola velka skola nie len lezenia kedze tu je lezenie len castou celeho procesu lezenia velkych stien v najextremnejsich pdmienkach planety.
Kedze treba liezt stale :) po dvoch dnoch restu sme boli opat na nohach a s Marcom z Brazilie sme este urobili rychly vystup na vezu Guillamet. S nastupom do Gillotiny 300m/7a+ no 4. dlzka bola mokra a tak sme to traverzli do klasiky Fonrouge a vystupili na vrcholl v dost hustych podmienkach.
Momentalne si davam pohodicku v Bariloche opat solo, Michelle odisla vo stvrtok do Brazile, ale zajtra odchadzam do Cile do Puerta Varas, kde stravim jednu noc, nakup potravin na tri tyzdne a v piatok by som uz mal spat pod zulovymi stanami udolia Cochama.... huraaaaa...

Linky na vylezene cesty:

Media Luna, Rubio Azul

Saint exupery, Claro di luna

El Mocho, Benitiers

Guillamet, Gillotina

Medzi zulovymi bigwallmi sme si trochu urobili prestavku a isli si vyhriat kosti do peknej oblasti po ceste do El Chaltenu. Rozvijajuca sa oblast nedaleko mestecka Esquel urcite stoji za zmienku a aj na par dnovu/tyzdnovu zastavku. My sme tam stravili 12 horucich dni, niekedy az prehorucich no mne sa neskutocne pacilo. Velmi pekne lezenie po dierach, listach, sparach niekedy priostre, no lezene cesty su pohodlne. To vsetko mate kusok od campu pri rieke , v ktorej sa da vykupat dosytosti, bez vody by to tam asi ani vlastne neslo. Tri dni boli celkom pekelne no vzduch je tam suchy ludoopy na stenach sa len malo potia takze sa da liezt vlastne stale. Sezona je tak od oktobra do maja potom zacina fukat a asi aj riadne prituhne. Do oblasi sa da velmi jednoducho dopravit busom z Esquelu za asi 40 pesos. Po troch hodkach jazdy ste rovno na mieste. Bus ide dvakrat tyzdenne v utorok a stvrtok 12:00. Tu je link na bus: http://www.transportejacobsen.com.ar/index.php?idNavActual=134 . 10 min na druhu stranu rieky kde sa da ist do kempu jednej rodiny no nemaju tam vlastne ziaden servis takze sa kludne mozete zlozit pod prvym stromom...tien je dost dolezity. Voda je priamo z rieky co sa nam velmi nezdalo no ziadne problemi sa nevyskytli. Potraviny sa daju nakupit aj v najblizsej dedinke Gualjaina 40km pred zastavkou Piedra Parada. O dva tyzdne tam chlapci z Petzl Rock Trip teamu idu vrtat nove cesty a velka party sa chysta na november. Mali by otvorit okolo 300 novych ciest a spropagovat celu oblast a orobit noveho sprievodcu. Dufam, ze to nenabura pohodickovu atmosferu tohto divokeho prirodneho raja. A este jedna vec. Davajte  si pozor na UFO ! Po veceroch sme pozorovali zahadne svetelne objekty pohybujuce sa kmytavo hore a dole a stracajuc sa z nenazdajky.  Oblast je dobre vynitovana takze len klasicky sportovy vercajg.

Kedze tu mame novy rok, vsetkym by som v prvom rade poprial vela stastnych a radostnych dni do tohto hadam nie menej zaujimaveho roka s magickym cislom 2012.

Teraz ale k tvrdej realite a zivote v 100% patagonskej zule. Som nesmierne rad, ze Vam mozem priniest zopar postrehov z raja akym oblast Frey nedaleko argentinskeho Bariloche nepochybne je. Rusna horska chata Emilio Frey pod skalnou vezou s rovnomennym nazvom, okolo sa to tu vsetko toci ponuka neopisatelne momenty stravene v idilickom prostredi skalnych ihiel, na bonsaje premenena giganticka lenga a keby si niekto nevedel predstavit raj bez kupania sa v krystalovo cistej vode, je tu laguna Tonchek, do ktorej si poo celodennom lezeni s chuti vykupeme svoje vetrom a slnkom oslahane udy. Ked som sa tu pred siestimi rokmi po prvykrat ocitol, nemal som ani len tusenia kolko fantanstickych ciest tato oblast ponuka. Teraz po mesiaci lezenia meme vylezene povedal by som top cesty udolia jedna krajsia ako druha. Kompaktna frejska zula ponuka velmi rozmanite lezenie od bezchytovatych platni cez nadherne sparove lezenie po vertikalne steny obsypane listami a diarami abstraktnych tvatov pripominajuce viac piesok ako zulu. Cesty s dlzkou prevazne 100-200 m na mnohych skalnych veziach roztrusenych v dvoch udoliach davaju dobre moznosti istenia, no povedal by som dost na riedko. Dva kompletne sady camoalotov, mikro friendy, a sada stoperov to bol material s ktorym sme nastupovali do vacsiny ciest. Nastupy su pohodlne od 5min. do 2 hod. Na svoje si pride urcite kazdy, kedze sa tu da pohodlne rozliezt v nadhernych klasickych 5kach, super 6a a dost atletickych 6b. Momentalne je tu odhadom do 300 ciest v max. obtiaznostou do 7b+, no o 6c na OS tu treba riadne zabojovat, 7a velmi tvrde a 7b som radsej ani neskusal :=) Kedze sme v raji sparoveho lezenia vyber ciest bol jasny.
Nachadzame sa na severnom okraji Patagonie vyhlasenej veternym, chladnym a stale uprsanym pocasim, no toho roku sa to podoba skor na Atacamu. December mame nadpriemerne teploty aj hore vo vyske 1700m je to cez den okolo 25-30 stupnov, 80% slnecno a na rozpalenych stenach snivame o osviezujucom kupeli v lagune tam dole. Vacsina stien je orintovana na sever (podmienky ako u nas na juhu) no kedze su to skalne ihly je tu stale moznost si vybrat nieco v tieni v najhorucejsie dni. Viac exponovane veze (max.2400 m.n.m.) su takmer stale vystavene osviezujucim patagonskym vetrom. No aj nam Patagonia ukazala svoju drsnu tvar ked tesne pred stedrym dnom napadlo asi 20 cm snehu, duli vetriska, ktorym padlo za obet zopar stanov, no aspon aspon som si pripomenul vianocnu atmosferu uprostred leta. Pocas sviatkov pribudlo dost ludi prevazna z Brazilie, no Frey ma velmi medzinarodnu atmosferu. Slovaka ani cecha som doposial este nestretol :) Po dvoch mesiacoch zivota v stane je to uz celkom silna rutina. Kazde rano zaciname mate (juhoamericky caj s podobnymi ucinkami ako kava) nasleduje ovsena kasa, obed travime prevazne v stene, takze o keksoch a vode a na veceru striedame cestoviny s ryzou a sosovicou. No mame aj niekolko vychytavok. Nesmiernu radost mi momentalne robi teflonova panvica, na ktorej sa konecne daju robit poriadne palacinky so vsakovakymi dobraotami ale hlavne argentinskou spacialitou dulce de leche (kondenzovane karamelizovane mlieko). Po niekolkych dnoch lezenia nesleduje oddych. V stane je neznesitelne teplo tak sa ukryvame v tieni lengy, chladime vo vodach laguny alebo posedavame v okoli chaty s velmi priatelskou takpovediac rodinnou atmosferou. Dni tvrdej rutiny narusil silvester. Poriadne sme sa pripravili s nasimi priatelmi s Francuzka. Niekolko litrov vina, salat s cerstveho ovocia, obrovsky kolac a ako inac v Argentine nechybalo poriadne asado (kus hovadzieho na sposob seaku). Ako kazdy raj aj tento ma svoje pekelne stranky tu je to v horucich dnoch kopec much a velkych dotieravych tabanos pripominajuce slovenske ovady a armada hladnych mysi.
Za posledny mesiac sme urcite nabrali kopec novych skusenosti a tak sa plny ocakavani presuvame na juh do El Chaltenu. December bol na lezenie viac ako idealny no momentalne ako to tam zvycajne byva prsi tak si ideme este trochu zasportovat do oblasti Piedra Parada nedaleko mesta Esquel.
Ale o tom hadam az niekedy nabuduce priatelia :)

Po siestich rokoch sa opat hlasim z juhoamerickeho kontinentu. Posledne tri tyzdne boli velmi intenzivne hlavne co sa lezenia tyka, cestovania je tentokrat menej, no so 45kg lezeckeho materialu to nie je ziaden spas. Momentalne pisem z mesta Bariloche na severnom okraji Patagonie spod vulkanickeho oblaku, ktory vychrluje nedaleka sopka niekde na Chilskej hranici a pokryva obrovske uzemia jemnym popolcekom co sa velmi nepaci ani ludom ani nitom, ktore potom oxiduju, zatvaraju sa oblasti a mi nemame po com lozit :(
Tentokrat opustam domovinu v nie 100% stave ale zakaslany a unaveny sa vydavam na dvojdnovu cestu cez pol zemegule za slnkom a letom. Uz znama cesta SL-BA-Vieden-Madrid-Santiago de Chile-Mendoza prebehla bez letiskovych stresov a rano 8.11.2011 o 9:30 prilietam do Santiaga, hlavneho mesta Cile. Nasleduje tradicna ciga, nadych miestneho vzduchu a nie je na co cakat, ide sa do Argentiny prvym busom. Prevalim sa z jedneho busu do druheho v telke davaju Pirati z karibiku a tak v polospanku stupame do najvyssieho bodu 7 hod. cesty medzi Santiagom a Mendozou. Tesne pod sedlom zastavujeme na hranicnej kontrole je to okolo 3000m.n.m. a na leto sa to velmi nepodoba. Miname vesternove dedinky zyvajuce prazdnotou, kedze sa sezona na Aconcague este nezacala, prudko klesame do vyprahnutej kraliny, otvaram oci a zrak ma neklame, som opat v starej dobrej Mendoze. Vita ma teply letny podvecer, rusne zaprasene ulice, obrovske rozhegane dodavky a popadane stromy po burke. Dva dni v klimatizovanych prostriedkoch mi na zdravi velmi nepridali tak si davam tri dni pohodicku na ovoci a zelenine relaxujem v parku a vyhrievam sa na slnku. Kedze moja priatelka pride az o tyzden neskor snazim sa najst nejakych lezcov na nasledujuci tyzden do nedalekej oblasti Arenales. Tri dni oddychu mi velmi prospeli, citim sa ovela lepsie a tak v piatok rano odchadzam do mestecka Tunuyan, vychodiskovy bod do lezeckej oblasti. Potom to uz bol velmi rychly proces a popoludni sa ocitam na dne udolia so zulovymi stenami vsade navokol.

Los Arenales
Nepochybne najlepsia lezecka destinacia nedaleko Mendozy. Jednoduchy pristup, tradicne, sportove, kratke aj dlhe cesty pritahuju coraz viac ludi. Oblast je 80km juzne od Mendozy, kde sa da rychlo dopravit lokalnym busom s odchodom takmer kazdu pol hodinu. Potom je to trochu komplikovanejsie, kedze treba ist dalsich 50km na zapad do dedinky Manzano Historico, kde chodia busy len vo vikendovych dnoch, co bol aj moj povodny zamer. Potom to je este dalsich 13km do zakladneho tabora po prasnej ceste. Najlepsie je si zabezpecit transport z Tunuyan do zakladneho tabora od chlapika Yagua z Manzana, no je trochu pridrahy 600ARS (argentinske peso) hlavne ak ide clovek sam, cena je za auto. Dalsia moznost je zobrat si taxi z Tunuyan po Refugio Portinari (200ARS) a potom asi hodinku odslapat po svojich. Ja som mal dost stasie a v buse z Mendozy stretavam dvoch lezcov z Brazilie , ktory idu tiez rovnakym smerom. Volame Yaguovi a za hodinku a pol je pri nas so svojim jeepom. V rychlosti nakupujem potraviny na niekolko tyzdnov, benzin na varenie a ide sa. Miname preslavene vinice, jablkove sady opustame asfalt a v prachovom oblaku sa pomaly skriabeme do zakladneho tabora vo vyske asi 2700m.n.m. Prvykrat stojime pre poruchu motora a druhykrat pri chate Portinari, sidlo pohranicnej policie, kedze sa pomali blizime k cilskym hraniciam. Z humorom vybavujeme formality, podpisujem lezenie na vlastnu zodpovednost, kedze v oblasti nie je horska sluzba a v pripade nehody je dost dlha cesta do najblizsiej nemocnice. Po par minutach jazdy sme na mieste v udoli zvanom Cajon. Vykladam batozinu a rozkladam stan a staviam tak zakladny tabor na najblizsie tri tyzdne. Momentalne som sam v udoli je len niekolko lezcov z Argentiny. Pytam sa zopar ludi ci nepotrebuju spolulezca. Mam stastie a dohadujem si zahrievaciu jazdu na zajtra lahku cestu Mujeras y tequila 5+/180m. Lezecka stupnica v Argentine je identicka s francuzkou a povedal by som, ze Arenales je taky dobry standart ani tazka ani lahka, no urcite sa najdu vynimky hlavne co sa spar tyka. Pre nas europanov je to styl, na ktory nie sme velmi zvyknuti tak tie sparove prasky mi pripadali o dost tazsie a take 7a na OS da pekne zabrat a do 7b som nevedel ani nastupit. Dvaja zaciatocnici v tradicnom lezeni (kde si treba cestu odistit pomocou vlastneho materialu) mi dali rychlokurz lezeckaho slovnika v spanielcine a stravili sme pekny den v dobrej rozliezacke. Nedela cely den prsi tak davame rest. Potom nasleduju jednodlzkovky vyssich obtieznosti do 7a. V zime v sparach po vlastnom isteni si riadne doranam ruky a na druhy den ma boli cele telo. Okrem klasickych ciest je v udoli aj niekolko stien s vynitovanymi cestami napr. Paredita roja s velmi peknou strukturou cervenej zuly. Po tyzdni lezenia pichadza priatelka Michelle tak v kompletnej zostave pokracujeme striedavo sportove a klasicke cesty prevazne medzi 200 a 300m do obtiaznosti 6b. Co by kamenom dohodil od stanu mame perfektny balvan vysoky asi 10m, ktory mi od zaciatku ucaroval. Dokopy je tam asi 5 ciest no dva skvosty. Pekna bouldrova Pichula de Cavallo 7c+, ktora isla na druhy den a este krajsi uz vylezeny projekt 8a+. Bola to super kombinacia jeden den velka stena a druhy den silova kratka cesta. Dost casu som do cesty investoval, no 4 kroky na zaver nepustili. Priekopnikom tejto oblasti je strasne pohodovy typek z Mendozy Mauricio Fernandez, z ktorym sme stravili par pekny vecerov a okostovali vynikajuce asado, teda tradicny argentinsky steak z najlepsieho masa na svete. Pravidelne oblast navstevuje a pridava jeden prvovystup za druhym uz viac ako 24 rokov. Mnoho stien tu este caka na svoje prvodobitie. Po troch tyzdnoch mame celkom dost. Vylezene najkrajsie cesty, zasoby jedla dochadzaju a zapalene rany na prstoch nam davaju jasne vediet, ze je cas zavitat opat do civilizacie.Vikend je najlepsi cas na zostup, kedze je udoli plne trekerov a rybarov. Stopom sa dostavame spat do Tunuyanu, kde nas uz caka vytuzena hostina, pivec a pestrovarabne obaly vsakovakych dobrot v supermarkete.

Momentalne sme uz v meste Bariloche asi 1200km juzne od Mendozy. Nakupujeme veci do dalsej oblast Frey, s podobnym charakterom lezenia. Pristup je podstatne jednoduchsi iba 3-4 hod. treku a vidime to tak na dalsie tri tyzdne v divocine. Zajtra odchadzame s vynaskou materialu na par dni a potom sa budeme musiet vratit po zbytok jedla na dalsie dva tyzdne. Pocsie je tu momentalne velmi dobre a nezvicajne teplo na december no vulkan, ktory sa prebudil pred dvoma mesiacmi tu trochu komplikuje situaciu a su uzavrete sportove oblasti okolo Bariloche. Dnes sa nad mestom vznasali mraky plne sopecneho popola, ukaz podobny sopecnej burke, nikdy som nic podobne nezazil. Najvacsie erupcie ma uz vulkan za sebou a momentalny stav je stabilizovany.
To je na dnes asi tak vsetko a tak opat niekedy nabuduce priatelia :)